Poznámky I.5
01 Hlavná lit. k Tencallovi: W. Kitlitschka: Beiträge zur Erforschung der Tätigkeit Carpoforo Tencallas nördlich der Alpen. Wiener Jahrbuch für Kunstgeschichte 23 (1970), s. 208-231; - J. Ganz: Zur Tätigkeit Carpoforo Tencallas südlich der Alpen. Zeitschrift für Schweizer Archäologie und Kunstgeschichte, 35, 1978, s. 52-68; - Ivano Proserpi: Tencalla Carpoforo, in: I Tencalla di Bissone. Lugano 1999, kap. V., s. 104-149 (Artisti dei laghi. Itinerari europei n. 4); → Tencalla 2005; → Mádl 2012a, s. 131-149; → Mádl / Zapletalová 2012, s. 25-51.
02 → Medvecký 1994b, s. 237-311; → Medvecký (2005)2007b, s. 189-194, 298-301; → Medvecký 2015.
03 Porov. konkrétne príklady identifikovaných predlôh pre maľby na Červenom Kameni in: → Medvecký 1994b; → 2006 b; → (2005)2007a; → (2005)2007b; → 2007; → 2010a; → (2011)2012; → 2015.
04 Napr. niektoré neproporčné detaily jeho figúr, alebo obrátená noha jednej z tancujúcich nýmf vo výjave na klenbe saly terreny. → Medvecký (2014)2015, s. 7-16.
05 Mádl 2012a, s. 136; → Medvecký 2014, s. 98; → Medvecký 2015, s. 165, 170.
06 List č. 5 zo série dvanástich leptov, vyd. v Ríme ca. 1617/25. → Medvecký 2010a, s. 432; → Medvecký (2014)2015, s. 12; → Medvecký 2015, s. 66, obr. 58, 59.
07 „ZENOBIE Reyne des Palmyreniens, victorieuse des Reys et des Lyons…“; jedna z 20 medirytín v Le Moyneho traktáte, ilustrovanom Gillisom a Abrahamom Rousseletom podľa predlôh Claude Vignona. → Medvecký 1994b, s. 259-260; → Medvecký 2015, s. 66-67, obr. 60, 61.
08 Postavu odvodenú z rytiny Tencalla zopakoval a zakomponoval do fresky Triumf Viery na menšej kupole v lodi Dómu sv. Štefana v Passau. Jej odev upravil, zmenil jej atribúty (Baránok na knihe so siedmimi pečaťami, štít s holubicou Ducha sv.). Napriek tomu postoj i celá spodná časť nakročenej postavy s rozviatou suknicou sú temer identické s jej predobrazom a je zrejmé, že tam použil kartóny alebo nákresy, s ktorými pracoval o tridsať rokov skôr už na Červenom Kameni. → Medvecký 2015, s. 66 a pozn. 34.
09 → Medvecký 2006b, s. 209; → Medvecký (2011)2012, s. 74-75; → Medvecký 2015, s. 62-63, obr. 55, 56; s. 154- 155, obr. 168, 170.
10 → Medvecký 1994b, s. 261. Olejomaľba na plátne (78 x 221 cm) je jednou z častí demontovaného vlysu, ktorý r. 1830 rozrezali a rozpredali ako jednotlivé obrazy s rôznym počtom detských figúr. - B. Suida Manning: Titian, Veronese and Tintoretto in the Collection of Walter P. Chrysler, Jr. Arte Veneta 16, 1962, s. 50, 52, obr. 61; - H. E. Wethey: The Paintings of Titian. III. The Mythological and Historical Paintings. London 1975, kat. č. 31 na s. 172 (tam ostatná lit.); → Medvecký 2015, s. 68-69, obr. 62-64, 70, 71.
11
Jedna z 10 identifikovaných častí maľovaného vlysu bola v majetku prof. Nagera,
potom v Bruckmannovej zbierke v Mníchove. Obraz, r. 1945 zničený, je známy už
iba z fotografie. - A. Bayersdorfer: Klassischer Bilderschatz
. München, b.r. (ca. 1900), text Nr. 1479, obr. Nr. 767; - W. Suida:
Miscellanea Tiziansesca. Arte Veneta 6, 1952, s. 32 n.; → Suida Manning 1962,
c. d., s. 52.
Ďalšie dosiaľ zistené časti tohto maľovného vlysu sú dnes vo
francúzskom Chambéry. Celý súbor 8 samostatných obrazov (s rôznym počtom 2-6
postáv na každom z nich) tamojšiemu múzeu r. 1877 venoval zberateľ savojského
pôvodu Hector Garriod, ktorý ich kúpil v Benátkach r. 1850. Z týchto však
Tencalla nepoužil žiadnu figúru.
→ Medvecký 1994b, s. 261 a pozn. 99;
→ Medvecký 2015, s. 70-71, obr. 66, 68.
12 Pôvodný exemplár, s nahými deťmi (G. Francia) a jedna z kópií z neho odvodených – verzia putti s krídlami a šašovskou čiapkou s hrkálkami v grafickej zbierke The British Museum (1895,0915.97) → „www.britishmuseum.org/research/collection_online/“. → Medvecký 2015, s. 71, obr. 67, 68.
13 Medvecký 2014, s. 100, obr. 3 a,b.
14 Porov. → Tencalla II, 2013, s. 80 a i.; aj iní autori iba všeobecne konštatovali Tencallovu inšpiráciu populárnymi albumami reálnych i fiktívnych krajinárskych scenérií vydávanými tlačou a distribuovanými po celej Európe.
15 Medvecký 2014, s. 99, obr. 2 a,b; pozn. 16 na s. 100-101. Postavu Apolóna s lukom a havranom prevzatú z tohto listu Tencalla použil o 15 rokov neskôr vo freske rovnakého námetu vo výzdobe hlavnej sály hradu Trautenfels (1670), skombinovanú s ležiacou postavou Psyché z cyklu rytín podľa Michiela Coxieho. V takejto podobe jeho kompozíciu Apolón a Koronis potom opakuje Giacomo Tencalla. → Mádl 2012a, s. 148-149, obr. 87-89; → Tencalla II 2013, s. 588 a obr. 554 (Trautenfels); obr. 553 (Lnáře), obr. 699 (Libochovice); → Medvecký 2015, s. 82-83, obr. 89, 90.
16 Huelsen 1921, s. 160, č. 89.
17 Medvecký 2015, s. 84-85, obr. 91, 92.
18 Rytec a vydavateľ, "delineator Regis" Israel Silvester (1621 - 1691) vydával v Paríži albumy svojich rytín krajinných scenérií a vedút („Vues de Rome et de Venise“, 1650; „Vues d’Italie“, atď.), zachytených počas jeho pobytov v Taliansku v rokoch 1638-41, 1643 a 1653.
19 Medvecký 2015, s. 78-79, obr. 86, 87 na s. 82.
20 Sandrart 1675 (Volckmann III/8, 1775), na s. 19.
21 Medvecký 2015, s. 88-89, obr. 95, 96.
22 → Medvecký 1994b, s. 266; - G. Bora: Note sull‘attività milanese di Gian Cristoforo Storer. Arte Lombarda, 1991, No. 3-4, s. 35 a pozn. 27; - I. Proserpi: Novità e scoperte sull’attività giovanile di Carpoforo Tencalla: la pala di Lucignano e i dipinti murali di Maroggia, in: → Tencalla 2005, s. 13-36, na s. 29; - G. Mollisi: L’opera a fresco di Carpoforo Tencalla, in: → Tencalla 2005, s. 59-86, na s. 63-64; → Medvecký 2015, s. 90-91, obr. 97, 98. Dve oproti stojace postavy z tejto ilustrácie Tencalla prevzal a zakomponoval do výjavu Sťatie sv. Pavla apoštola (Maroggia, San Pietro, 1656/59 → Mollisi 2005, s. 86, pozn. 9, obr. XI na s. 93) a použil aj v Trautenfels.
23 → Medvecký 1994b, s. 266-269, obr. 26-29. Nápisy v latinčine a rímskom dialekte(?) dobovej taliančiny Tencalla z rytiny neprepísal presne: (2) „Ve‘ com‘io son / Per Cantar / troppo il Vero“; na sokli sonet: „Pasquin Tu fosti e sarai sempre un Pazo / ti sai in ogni forma trasformare / se ti voi alli donni grato fare / perché non ti trasformi in t‘un Ca.“ → Medvecký 2015, s. 92 a pozn. 71.
24 → Sandrart 1675 (Volckmann II/4, 1771), s. 16; - M. Dell Arco: Pasquino statua parlante. Roma 1967; - F. Haskell, N. Penny: Taste and the Antique. The Lure of Classical Sculpture 1500-1900. New Haven – London 1981, s. 291-296; - Ph. P. Bobber, R. Rubinstein: Renaissance Artists and Antique Sculpture. Oxford 1986, č. 155; → Medvecký 1994b, s. 267-269 a ďalšia lit. v pozn. 126.
25 E. Ponti: Le statue parlanti. Roma 1927; - Riti, cerimonie, feste e vita di popolo nella Roma dei papi. Bologna 1970, s. 165-216, fig. 71, 72 (Roma cristiana, Vol. XII.); → Medvecký 1994b, s. 269 a ďalšia lit. v pozn. 127.
26 P. Romano: Pasquino e la satira in Roma. Roma 1932; - V. Marucci (ed.): Pasquinate del Cinque e Seicento. Roma 1988; - C. Rendina: Pasquino statua parlante. Quatro secoli di pasquinate. Roma 1991; - Le Pasquinate celebri (1447-188…). Palermo 1993 (reedícia antológie z r. 1885); → Medvecký 1994b, s. 269 a ďalšia lit. v pozn. 130-131. Príklady žánru v Uhorsku: J. Béla Téglás: A történeti pasquillus a magyar irodalomban. Szeged 1928; - Külomb-külomb féle jó rosz szagú virágokkal tellyes kert. Pasquillusok a 17.-18. századból. (István Lőkös, ed.). Budapest 1989.
27 → Huelsen 1921, s. 121-170; - R. McGinniss, H. Mitchell: Catalogue of the Earl of Crawford’s „Speculum Romanae magnificentiae“, now in the Avery Architectural Library. New York 1976.
28 Na Lafreriho zozname pod č. 71: „Statua di Pasquino appresso la Casa del Card. Ursino“. Lafreriho verzia je kópiou pôvodnej rytiny vydanej Salamancom (1542). Od r. 1550 ju tlačil so svojou signatúrou „Ant. Lafreri Formis 1550“. V niektorých exemplároch „Speculum…“ je namiesto Lafreriho rytiny iná replika podľa Salamancu (znač. „Nicolo van aelst formis“), so zmenenými textami. → Huelsen 1921, s. 157. Sonet, na Salamancovej a Lafreriho rytinách na hornej ceduli na stene za sochou, Tencalla preniesol na sokel; ostatné cedule s nápismi vynechal.
29 Medvecký 2015, s. 92-95, obr. 100-104.
30 Medvecký 2015, s. 99 n.
31 Predpokladá sa, že jeho milánskou dielňou prešiel aj mladý Tencalla v čase svojho umeleckého formovania.
32 Obrázok (olejomaľba na dreve, 34,5 x 29,5 cm) ponúkaný na aukcii Galerie Bassenge v Berlíne 3. júna 2010 (č. 6015). Porov. → "www.liveauctioneers.coMO/iteMO/7431611/" (febr. 2015). Môže pochádzať azda z viedenského Pálffyho paláca, prípadne z kaštieľa kniežaťa Mikuláša Antona Pálffyho v Malackách (?). → Medvecký 2015, s. 100-101, obr. 108, 109.
33 Od G. C. Procacciniho bol len Krst Krista (dnes v zbierkach SNG), evidovaný medzi obrazmi v kaštieli v Kráľovej pri Senci. - J. Peregriny: Erdödi gróf Pálffy János… hagyatékában… festmények, miniatureök és grafikai lapok. Budapest 1909, s. 392, č. 44; s. 419, č. 78.
34 Porov. napríklad pózu Zuzany stvárnenej Tizianom (Ermitáž).
35 → Pigler 1974/I, s. 218-229; - M. Garrard: Artemisia Gentileschi: The Image of the Female Hero in Italian Baroque Art. Princeton 1989, s. 185-189; - B. Baumgärtel, S. Neysters (eds.): Die Galerie der Starken Frauen: Regentinnen, Amazonen, Salondamen. München - Berlin 1995, s. 329-346, atď.
36 Figúru v tej istej póze, jednoznačne odvodenú z postavy Zuzany na Červenom Kameni zakomponoval Giacomo Tencalla do jedného z výjavov v Rotunde arcibiskupskej „Kvetnej záhrady“ v Kroměříži (realizované podľa Carpoforových návrhov, r. 1901 úplne premaľované; → Tencalla II, 2013, obr. 201), alebo ako Dianu v kúpeli na stropnej maľbe v Libochoviciach 1688 (→ Tencalla I, 2012, obr. 50; → Tencalla II, 2013, s. 589, obr. 667, 701).
37 Medvecký 2015, s. 115, obr. 128 a pozn. 104.
38 Fünfzehn Bücher der Verwandlungen / durch / Wilhelm Bauer in Kupfer gebracht / demselben zu besserer Verständnis der Inhalt / Sinnreichen Lehrgedichte summarisch beygefügt. (značené "Johann Wilhelm Baur Inventor et fecit Viennae Austriae 1641"). → Henkel 1930, s. 128-131. J. W. Baur, maliar miniatúr a medirytec zo Strassburgu, po pobyte v Neapole a Ríme presídlil 1639 do Viedne kde r. 1642 zomrel. - F. Viatte: W. Baur, un alsacien dans la Rome du XVIIe siècle, in: La Fondation nationale dans la Rome pontificale. Rome 1981, s. 685- 713; - J. E. von Borries: J. W. Baur, in: Forma et subtilitas. Festschrift W. Schöne. Berlin 1986, s. 130-144.
39 → Henkel 1930, s. 58-144; → Brucher 1973, s. 15-18, 20-23; - Gabriele Bickendorf: Eigensinn der Illustration. Ovids Metamorphosen in Druckgraphiken des 17. Jahrhunderts, in: Der verblümte Sinn. Illustrationen zu den ’Metamorphosen’ des Ovid. Kat. výst., Kornwestheim 1997, s. 13-82; - R. Miltová: Bellissimum Ovidii Theatrum. Poznámky k recepci Ovidiových Metamorfóz v kultuře 17. století v Čechách a na Moravě, in: Libosad. Studie o českém a evropském barokním umění. Praha 2007, s. 44-82; → Miltová 2009; → Miltová 2012, s. 169-183; - R. Miltová: Ovidian Iconography in 17th-Century Ceiling Painting in Bohemia and Moravia and its European Context, in: Barocke Kunst und Kultur im Donauraum, Passau 2014, 2, s. 513-523. Pasáž venovaná Metamorfózam bývala tiež súčasťou dobových traktátov s praktickými pokynmi pre umelcov - porov. → G. de Lairesse 1728/I, kap. XVI: „Wie man die Fabeln oder die Verwandlungen des Ovidius mit Nutzen gebrauchen soll…“, s. 135-145; → Sandrart 1675 (Volckmann II/5, 1772): „Abtheilung 3. Die Verwandlungen des Ovids“ a pod. K ovídiovským inšpiráciám v európskom umení všeobecne - Ch. Martindale (ed.): Ovid Renewed - Ovidian infl uences on literature and art from the Middle Ages to the twentieth century. Cambridge 1988; - G. M. Lechner (OSB), W. Telesko: Lieben und Leiden der Götter. Antikenrezeption in der Barockgraphik. Ausstellung des Graphischen Kabinetts des Stiftes Göttweig, NÖ 1992, atď.
40 Okrem dvoch výjavov z príbehu o Kadmovi Baurovu predlohu použil na Červenom Kameni Tencalla aj pri výjave s tancujúcimi nymfami v sale terrene (→ Apúlsky pastier premenený na olivovník, Met. V.). Neskoršie Kusellove vydania (Augsburg 1670 a nasl.; Jeremias Wolff ešte 1708) našli uplatnenie aj u nás, napr. na klenbe sály Benického domu v Banskej Bystrici, okolo 1660 (→ Zápas Kentaurov s Lapitmi, Met. XII.), alebo na klenbe salóna v juhovýchodnom krídle hradného paláca na Červenom Kameni (→ Ceres premenila chlapca na jaštericu, Met. V., 456). → Medvecký (2011)2012, s. 75, obr.
41 Medvecký 2015, s. 116-117, obr. 129, 130; s. 118-119, obr. 132, 133.
42 Medvecký 1994b, s. 275; → Hendrik Goltzius. Eros und Gewalt. Bearb. E. Magnaguagno- Korazija. Dortmund 1983, s. 166-167.
43 Medvecký 2015, s. 120-121, obr. 124, 125.
44 Tencalla tu uprednostnil obvyklejšie, tradičné poňatie zobrazenia dvoch letiacich figúr J. Matheusa, vychádzajúce zo starších predlôh (drevorezová ilustrácia V. Solisa vo frankfurtskom vydaní Metamorfóz z r. 1563 atď.). → Nicholas Renouard: Les Métamorphoses d‘Ovide, Traduites en Prose Françoise, et de nouveau soigneusement reveues, corrigées en infi nis endroits, et enrichies de figures a chacune Fable. Avec XV. Discours Contenans l’Explication Morale et Historique…, Paris 1619 (rozšírené vyd. 1637), ilustrácia na s. 177.
45 Únos Proserpiny, návrhová kresba klenbovej fresky (Biblioteca Palatina, Parma). - V. Štěpánková: Moravské dílo Carpofora Tencally v kontextu jeho celoživotní tvorby. (dipl.), Univerzita Palackého Olomouc 2003, s. 51; → Tencalla 2005, s. 166-167, kat. č. 23b; → Tencalla II, 2013, s. 109 a obr. 550). Porov. → Miltová 2012, s. 190, obr. 126, 127; → Tencalla II, 2013, s. 472, obr. 551, 712 (Lnáře, Libochovice); → Tencalla II, 2013, s. 109 a obr. 168 na s. 111 (Kroměříž). → Medvecký 2015, s. 122-123, obr. 136-138.
46 Tencalla 2005, s. 18 n.; → Mádl 2012a, s. 133-134; → Medvecký 2007, s. 242-243; → Medvecký 2015, s. 60, obr. 52, 54.
47 Porov. tiež → Mádl 2012a, s. 143; → Zapletalová 2012a, s. 156; → Medvecký 2015.
48 M. Mádl: Distinguishing - Similarities - Style. Carpoforo and Giacomo Tencalla in Czech Lands. ARS 40/2007, č. 2, s. 225-236; - M. Mádl: Giacomo Tencalla and Ceiling Painting in 17th-Century Bohemia and Moravia. Umění / Art, 56, 2008, č. 1, s. 38-64; → Mádl 2012a, s. 131-149; - M. Mádl / J. Zapletalová: Malíř Giacomo Tencalla (1644-1689). Carpoforův napodobitel na Moravě a v Čechách, → in: Tencalla I, 2012, s. 61-82; - M. Mádl / J. Zapletalová: Carpoforo a Giacomo Tencallové a jejich činnost v českých zemích v uměleckohistorickém bádání, → in: Tencalla I, 2012, s. 17-23.
49 → Zapletalová 2012a, s. 156.
51 Medvecký 2011(2012), s. 71-79, obr. (predloha).
ŠTÚDIE